Historické stavby

Po rekonštrukcii Apponyiho paláca na Radničnej ulici prichádza na rad ďalšia priorita v programe obnovy hlavného mesta SR Bratislavy – susedný komplex radničných budov na Hlavnom námestí. Ich rekonštrukcia sa pomaly chýli k finále, ktoré by malo v novej kráse odhaliť množstvo zachovaných častí dokumentujúcich unikátny stavebný vývoj od stredoveku až po 20. storočie. Obnova zároveň vytvorí reprezentatívne podmienky na viacúčelové kultúrne a spoločenské využitie niektorých častí objektov pre verejnosť.

Slovenská republika má síce pomerne krátku históriu, no jeho územie je obývané už od doby kamennej. V priebehu tisícročí jeho obyvatelia po sebe zanechávali rôzne materiálne stopy. Niektoré sú vzácne na prvý pohľad, pri iných je pre laika niekedy ťažké rozpoznať ich hodnotu. Sú však nesmierne dôležité. Ich prostredníctvom na nás prehovára naša história, naša minulosť a identita, ktorú nimi môžeme uchopiť a možno aj pochopiť, pozerať sa na ňu a učiť sa z nej. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky v minulom roku evidoval 14 346 nehnuteľných kultúrnych pamiatok, z ktorých bolo v tom čase 5 618 vo vlastníctve fyzických a právnických osôb a 3 527 pamiatok bolo v narušenom alebo dezolátnom stave. V spolupráci s generálnou riaditeľkou Pamiatkového úradu SR PhDr. Katarínou Kosovou sme pre vlastníkov pamiatok pripravili návod, ako postupovať pri ich obnove.

Obytný súbor Malé Tatry v ružomberskej mestskej časti Rybárpole bol realizovaný v rokoch 1943 až 1953 ako bývanie pre vedenie a administratívnych pracovníkov vtedajších Bavlnárskych závodov. Malé Tatry sú teda logicky situované priamo nad vstupom do areálu bývalej textilky. K zaujímavostiam patrí, že je to jediná obytná zóna v Ružomberku (ak nerátame starú Kuskovu vilu), ktorá je osadená do južných svahov vrchu Čebrať. Od severu je teda chránená, jemne vyzdvihnutá nad okolité mesto a výrazne preslnená.

Baba v Prahe, Nový dům v Brne, Weissenhof v Stuttgarte a ďalšie malé obytné skupiny, ktoré vznikli ako výstavy vzorových príkladov novej kultúry bývania a architektúry koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia, sú známe v celom svete. Málokto však vie, že aj Slovensko má svoju „výstavu nového bývania“. Je to súbor rodinných domov v Žiline, známa pod názvom Svojdomov.

Tohtoročný seriál o nadčasových architektonických dielach chceme venovať malým obytným súborom a obytným skupinám, ako sú robotnícke kolónie a podobne, ktoré si ešte zachovali svoje pôvodné urbanistické hodnoty a charakter a ich prostredie môže byť inšpiráciou aj pre dnešných tvorcov architektov a urbanistov.

Tradície sú duchom miesta. Víno patrí k Vajnorom ako pestrofarebnosť k vajnorským maľbám a výšivkám, ale aj ako staré roľnícke domy, ktoré sú dnes súčasťou pamiatkovej zóny. Každý z nich ukrýva potenciál výnimočného satelitného mestského centra potvrdený obchodnými aktivitami. Jednému z nich – na Roľníckej ulici 114 – nedávno vdýchli nový život; premenil sa na Vinotéku Regius s prívlastkovými vajnorskými i ďalšími slovenskými vínami, a zároveň slúži ako administratívna budova developerskej spoločnosti.

Moyzesovo štátne reálne gymnázium v Ružomberku patrí k najlepšie riešeným funkcionalistickým školským stavbám na Slovensku. Počas obdobia takzvaného Slovenského štátu ho navrhol pražský architekt Adolf Benš.

Líniu modernej funkcionalistickej architektúry sa v demokratickom prostredí medzivojnového Československa podarilo udržať až do konca tridsiatych rokov 20. storočia. Skutočnosť, že v krátkom období rokov 1936 až 1941 sa v Košiciach realizovali tri sakrálne stavby troch cirkevných rádov v duchu architektúry moderny, svedčí o mimoriadnej rozhľadenosti tunajších investorov. Dielo dosiaľ takmer neznámeho českého architekta Rudolfa Brebtu, ktorý v Košiciach v danom období pôsobil, možno kvalitou zaradiť k tomu lepšiemu z  modernej slovenskej architektúry.

Na rohu Kollárovej a Rázusovej ulice stojí dnes budova Právnickej fakulty Trnavskej univerzity. Od roku 2002 je kultúrnou pamiatkou. Pri jej rekonštrukcii sa odhalila elegancia architektonického riešenia, hoci bola postavená v roku 1934. Jej autorom je architekt Eugen Linhart – jedna z najvýznamnejších osobností česko-slovenskej funkcionalistickej architektúry, na Slovensku však pomerne málo známa.

Vedľa Modrého kostolíka na Sienkiewiczovej ulici v Bratislave stojí nezvyklý dom. Akoby bol príbuzný secesného kostola. Vlastne aj je, ale trochu vzdialený. Jeho autorom je slávny pražský architekt Osvald Polívka, ktorý vytvoril v Prahe ešte pred 1. svetovou vojnou mnoho secesných stavieb, no neskôr sa od secesie odpútal. Pripomína nám ju však originálnou výzdobou na tomto dome z roku 1924.

Pražský architekt Bohumír Kozák, rodák z Veľkej Lhoty pri Dačiciach na Morave, sa na Slovensku zúčastnil mnohých architektonických súťaží. Košice, ktoré po vzniku ČSR zaznamenali tretí najväčší nárast počtu obyvateľov v štáte, mali to šťastie, že tento vynikajúci architekt československej avantgardy sa v rokoch 1926 – 29 stal autorom významného projektu Ministerstva pôšt a telegrafov. Ucelený komplex budov poštového a telegrafného úradu a riaditeľstva Rádiožurnálu v Košiciach bol vďaka tomuto osvietenému investorovi prvou verejnou stavbou na Slovensku úplne zbavenou historizmu.

Luxorka – kaviareň opradená legendami, samoobslužná reštaurácia v prízemí, niekdajšie sídlo SFVU, výborné byty a zanedbaná pasáž. Známa budova v centre Bratislavy, ktorá za 70 rokov svojej existencie prešla viacerými etapami „zmeny tváre“. Je to významné dielo predstaviteľa funkcionalizmu – brnianskeho architekta Jana Víška, ktorý je tiež autorom prvého moderného obchodného domu v Bratislave na Štefánikovej ulici.

Josef Polášek, žiak Pavla Janáka a raný spolupracovník Bohuslava Fuchsa, patrí medzi najvýznamnejších československých avantgardných architektov. Pochádzal z chudobných pomerov moravského Slovácka a vo svojej tvorbe sa preto vo veľkej miere zameral na riešenie typologických druhov stavieb so sociálnym poslaním. Realizácie školských budov a mestských obytných súborov pre chudobných patrí v danej oblasti medzi špičkové výkony nielen českej, ale aj európskej medzivojnovej architektúry. Novela zákona z roku 1930 prijatá na podporu výstavby domov s lacnými bytmi umožnila Poláškovi odštartovať svoju samostatnú tvorivú dráhu v troch veľkých realizáciách: funkcionalistické sídlisko v Brne pri Vranovskej (1930 – 1931) a Skácelovej ulici (1931 – 1932) a súbežne kolónia obytných domov pre bankových úradníkov v Košiciach (1930 – 1931), ktorá vychádzala z princípov kolektívneho bývania.

Industriálna architektúra je neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva našej spoločnosti. Napriek napredovaniu slovenskej ekonomiky ostáva jej ochrana a transformácia akoby stálou neznámou. Pod tlakom silných investorov nám pred očami systematicky miznú objekty alebo celé areály, v ktorých postupne zanikla, resp. zaniká výrobná činnosť. Za nepriaznivý stav môže aj všeobecná nepripravenosť v oblasti ochrany pamiatok, nekoncepčná územná príprava a slabá informovanosť o hodnotách priemyselného dedičstva. Najefektívnejšou formou záchrany je konverzia starej architektúry. Vo vyspelých štátoch existuje viacero úspešne riešených príkladov. Slovensko v tejto oblasti značne zaostáva. Napriek tomu sa v Šamoríne podarilo zrealizovať jeden významný kúsok – adaptovať dlhodobo chátrajúci mlyn na nevídaný hotel s priestormi pre obchodné aj spoločenské využite. Autorkou projektu je mladá slovenská architektka Andrea Očková, pôsobiaca vo Viedni.

Mená českých architektov Pavla Smetanu a Karla Seiferta sú na Slovensku takmer neznáme. Títo pražskí architekti sú však autormi viacerých moderných škôl na Slovensku. V Bratislave na Tehelnom poli, v Rači a tiež v Košiciach. Zúčastnili sa aj na viacerých architektonických súťažiach, napríklad na Zemský úrad a na Univerzitnú štvrť v Bratislave. Projekt obecnej a meštianskej školy na dnešnej Českej ulici v Bratislave bol víťazným návrhom v architektonickej súťaži z roku 1926.