Hydroizolácie spodnej stavby mPVC fóliou

Príkladom je železobetónová základová doska, ktorej výstuž prebieha do obvodových stien. V tomto prípade treba umiestniť hydroizoláciu pod ňu, pretože opracovanie jednotlivých prútov proti prieniku tlakovej vody je vo väčšom počte nemysliteľné. Konštrukčné riešenie musí byť čo najjednoduchšie a musí zohľadňovať nadväznosť jednotlivých stavebných etáp.

Realizácia a umiestnenie hydroizolačného súvrstvia musí v každom mieste chránených konštrukcií zabrániť kontaktu s tlakovou podzemnou vodou a vo všetkých prestupoch jej prieniku do chránených priestorov.  Preto treba použiť povlak z jednej vrstvy príslušnej hydroizolačnej fólie s minimálnou hrúbkou 1,5 mm v jednovrstvovom systéme. Toto pravidlo platí aj v prípade málo priepustných alebo nepriepustných základových zemín, kde súčiniteľ priepustnosti zeminy K nedosahuje hodnotu 1 . 10–4 (m /s) vždy, aj keď sa hydrogeologickým prieskumom nezistila podzemná voda. Existuje aj dvojvrstvový  systém, ktorý je navrhnutý tak, aby počas životnosti izolácie bolo možné kontrolovať jeho tesnosť a v prípade potreby ho sanovať. Ide o systém určený na náročné stavby, akými sú tunely a pod.

Pri realizácii prestupov nachádzajúcich sa trvalo pod hladinou tlakovej vody vyžaduje technologický predpis použiť výhradne pevnú alebo voľnú oceľovú prírubu, bežné opracovania prestupov nie sú pri trvalom zaťažení tlakovou vodou prípustné.

Hydroizolačná fólia sa nenamáha len hydrodynamicky. Najväčšie namáhanie hydroizolačnej fólie nastáva pri jej zabudovaní, keď hrozí aj najväčšie riziko poškodenia pri ďalších stavebných prácach. Preto je vhodné od začiatku správne navrhnúť poradie vrstiev podlahy tak, aby sa hroziace riziká minimalizovali. Príklady odporúčanej sklady sú na obr. 2 až 6.

Projekt by mal vždy predpisovať na vodorovnú plochu hydroizolácie ochranný betónový poter hrubý 50 mm, ktorý zabezpečí ochranu pred mechanickým poškodením – či už pri manipulácii s armatúrou, alebo pri pohybe pracovníkov vykonávajúcich stavebné práce. Pri izolovaní do „vane“ treba do príslušnej výšky ochrániť aj zvislú časť hydroizolácie, napríklad doskami z polystyrénu alebo z iného materiálu. Počas ukladania armatúry sa totiž môže poškodiť zvislá hydroizolácia. Ochranné dosky plnia svoju úlohu len pri ukladaní armatúry, preto ich životnosť nemusí byť dlhá.

V prípade, že už samotný projekt počíta s ochrannou betónovou vrstvou, vylučuje sa spôsob ukladania hydroizolačnej fólie v prvej etape len pod obvodové murivo s neskorším napojením na ostávajúcu vodorovnú a zvislú plochu. Neskoršie napájanie je pre tlakovú hydroizoláciu neprípustné. Obnažené presahy sa tak vystavujú neúmernému mechanickému namáhaniu, ktoré neeliminuje ani ich zabalenie do ochrannej geotextílie. V čase neskoršieho napojenia hydroizolačnej fólie, čo môže byť pomerne dlhý časový odstup, sú presahy znečistené a vyhotovenie inak veľmi bezpečného spoja sa tak stáva reálne rizikovým. Dodatočné napojenie vodorovnej hydroizolácie v ploche sa potom často realizuje vo viacerých etapách, čo výrazne zdržuje a predražuje priebeh stavebných prác. Realizáciu hydroizolácie treba skoordinovať so stavbou tak, aby bola rozčlenená na čo najmenšie množstvo etáp a izolácie jednotlivých úsekov prebehli vždy aj s vyriešením príslušných ukončení. Práve nedokončenie častí hydroizolácie môže byť zdrojom vniknutia veľkého množstva stekajúcej, väčšinou povrchovej vody do rozpracovanej stavby. To spôsobuje aj po ukončení hydroizolačných prác dočasné zatekanie a určite znepokojuje zainteresované stavebné subjekty.

Pri izolovaní spodnej stavby proti tlakovej vode je vhodný spôsob vytvorenia tzv. izolačnej vane, kde možno zvyčajne vykonať izoláciu v jednej etape, a to po celej vodorovnej aj zvislej ploche. Potom sa môže vytvoriť ochranný poter s následným uložením armatúry a vytvorením dostatočne hrubej hornej železobetónovej dosky  To je nevyhnutné v prípade, že z okolia stavby sa nepretržite čerpá spodná voda za účelom zníženia jej hladiny pod úroveň zhotovovanej vodorovnej hydroizolácie. Zvislú izolácia možno realizovať v etapách, pričom v prvej etape sa izoluje plytká vaňa len nad úroveň hornej železobetónovej dosky. Izolačná vaňa sa najčastejšie zhotovuje z betónových tvárnic alebo z tehál, v závislosti od výšky stien a požiadavky na ich pevnosť (obr. 2).

Tento spôsob sa používa skôr tam, kde sa predpokladá riziko tlakovej vody a dá sa vytvoriť pracovná jama s priestorom na vyhotovenie zvislej izolácie z vonkajšej strany obvodovej steny.

Práve tu sa často nesprávne ignoruje ochranný betónový poter už v projekte, ktorý určuje, že sa hydroizolačná fólia kladie v pásoch len pod obvodové murivo, čo je už zo spomínaných dôvodov nesprávne.

Po vyhotovení vodorovnej hydroizolácie treba vytvoriť ochranný poter hrubý 50 mm s dostatočným presahom minimálne 200 mm v exteriérovej časti na neskoršie napojenie zvislej izolácie. Presah treba dostatočne ochrániť pred poškodením s prihliadnutím na možný časový odstup ďalšieho napojenia (obr. 3).

Zvislá hydroizolácia sa spája s vodorovnou v presahu tzv. spätným spojom (obr. 4). Spoľahlivý vodorovný spätný spoj sa dá realizovať len vtedy, ak podkladová betónová doska prečnieva v ploche od obvodových stien aspoň o 100 mm.

Jedným z najčastejších dôvodov reklamácií funkčnosti hydroizolácie spodnej stavby je práve nekvalitné vyhotovenie spätného spoja z dôvodu chýbajúcemu presahu vodorovnej podkladovej betónovej dosky alebo základového pásu a nezohľadnenia spôsobu vytvárania spätného spoja. Príklady správnej voľby spájania presahu vodorovnej izolácie so zvislou sú na obr. 5 a 6.

Hydroizolačná fólia sa musí štandardne uložiť medzi syntetické geotextílie s minimálnou plošnou hmotnosťou 300 g/m². Zvislá izolačná fólia môže byť od zásypu dodatočne chránená pred mechanickým poškodením pri zasypávaní profilovanou fóliou, ktorá pri zvýšenom radónovom riziku má zároveň funkciu ventilačnej vrstvy. Ďalej je možná ochrana z rôznych (napr. sadrokartónových) dosiek a pod., prípadne primurovkou z tehál alebo betónových tvárnic. V štádiu rozpracovanosti je nevyhnutné pri už aplikovaných ochranných vrstvách zabrániť vniknutiu ostrých predmetov, ako sú  úlomky tvárnic, prípadne betónu a pod., do priestoru medzi napr. primurovku a hydroizoláciu (obr. 7).

V oboch zvolených postupoch treba počítať s opačným tlakom spodnej vody a úmerne tomu prispôsobiť časovú postupnosť jednotlivých zabezpečovacích vrstiev skladby podlahy, prípadne stien.

Keďže akékoľvek dodatočné opravy sú veľmi komplikované, ak nie nemožné, odporúča sa pri každej tlakovej izolácii využiť služby špecialistov vykonávajúcich skúšky tesnosti hydroizolačného povlaku, napríklad vysokonapäťovou iskrovou skúškou, ktorá pomerne presne dokáže odhaliť poškodenia, prípadne nedostatočné zvarenie, najmä v detailoch.

Žiaľ, neexistuje hydroizolačný materiál, na ktorého funkčnosť by nemala vplyv nevhodná montáž, čo znamená, že výber kvalitného hydroizolačného materiálu ide ruka v ruke s výberom kvalitnej, preverenej a erudovanej izolatérskej firmy. Taká náročná realizácia, ako je hydroizolácia proti tlakovej vode, nedáva priestor na kompromisy, takže treba využiť všetky dostupné prostriedky na kontrolu a zabezpečenie správnych technických postupov, pretože prípadné opravy sú finančne veľmi náročné a niekedy prakticky nemožné.