Médiá a súčasná kultúra často interpretujú dizajn vo svetle exkluzivity. Chápu ho zúžene, len ako luxusnú záležitosť, ako efektnú pridanú hodnotu objektov, ktorými by sme sa vo svojom starostlivo pestovanom štýle mali obklopovať. Tomuto elitárskemu pohľadu, podporenému účinnou silou marketingu, sa však vyčíta predovšetkým to, že prehliada také (z ekonomického hľadiska nezaujímavé) témy dizajnérskej tvorby, akými sú ekológia, udržateľnosť či jej sociálny rozmer. Spätnou reakciou je potom čiastková reflexia niektorých problémov, ktoré sa však opäť situujú do pozície diktovanej ekonomickými záujmami (napríklad ošiaľ spôsobený tzv. „fair-trade“ výrobkami). A kruh sa uzatvára.
