Keď sa vlani v obnovenej reštaurácii Bystrica na pylóne Nového mosta konala Clubovka Táni Kollárovej, hlavnou postavou večera bol doc. Ladislav Kušnír a hlavnou témou Most SNP (jeho pôvodný názov). Pripomenuli sme si históriu mosta i jeho autorov – prof. Jozefa Lacka, Ivana Slameňa a prof. Arpáda Tesára a jeho kolektív. Práve prof. Jozef Lacko by sa v tomto roku dožil 90 rokov, a tak nech je aj náš text pripomenutím tejto významnej osobnosti slovenskej povojnovej architektúry.
Prijatím dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva z roku 1972 na úrovni UNESCO vyvrcholilo dlhoročné úsilie chrániť v celosvetovom rozsahu najhodnotnejšie prírodné a kultúrne objekty a lokality našej planéty. Prvé tri slovenské lokality – Banská Štiavnica a technické pamiatky okolia, Spišský hrad a pamiatky okolia a Vlkolínec pri Ružomberku – boli zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO roku 1993. Roku 2000 sa k nim pripojilo historické jadro mesta Bardejov. Aký je však praktický význam tohto zápisu pre dané lokality?
V roku 1970 sa vo Vysokých Tatrách uskutočnili lyžiarske majstrovstvá sveta v klasických severských disciplínach. Boli dôvodom na to, aby sa vybudovalo viacero zariadení, ako napr. obnova zubačky z Tatranskej Štrby na Štrbské Pleso s novými stanicami, hotely Patria a Panoráma, Park-hotel, hotel Bellevue, budovy Čedoku a Horskej služby, obchodný dom atď. K dominujúcim objektom však patrili skokanské mostíky a hotel FIS na Štrbskom Plese, ktoré vytvorili základné prvky nového lyžiarskeho areálu, ktorý sa v tom čase stal pýchou Slovenska.
Hrad Ľupča nefiguruje medzi najväčšími hradmi na Slovensku, no svoju popularitu stavia na pevnejších hradných múroch: dlhovekosti a zachovanosti. Jeho dejiny sa podľa nových výskumov začínajú v polovici 13. storočia, čo znamená, že je jedným z najstarších kamenných hradov na Slovensku. A čo sa týka stupňa zachovanosti, „podobne zachované sú iba Oravský hrad, Zvolenský zámok a Krásna Hôrka,“ hovorí Ivan Gojdič, ktorý viedol architektonický výskum Hradu Ľupča. Od kráľovského hradu cez sídlo rehoľného rádu mníšok až po reprezentačné priestory súčasného investora. Priam vzorová premena funkcií a kvalitná rekonštrukcia, ktorá je stále v procese.
Okrem prírodných krás, zdrojov a turisticko-rekreačných stredísk sú kultúrne pamiatky najväčším bohatstvom krajiny. Môžu spríjemňovať život obyvateľom aj návštevníkom z domova i zo zahraničia. Je známe, že na Slovensku si neuvedomujeme v dostatočnej miere pamiatkovú hodnotu a zahraniční návštevníci o nej vedia len málo. Podľa slov RNDr. Ľuboslava Škovieru z Pamiatkového úradu SR je však už známych niekoľko príkladov znovuobjavenej pamiatkovej hodnoty. V ostatnom čase sa v médiách objavili dve zaujímavosti v súvislosti s pamiatkami. „Kaštiele v Beladiciach a Belej by skončili ako ruiny, keby sa nenašli ľudia ochotní investovať do ich obnovy. V jednom kaštieli natáčali vlani reality show o nevestách a v druhom sa uskutočnila svadba európskeho rangu,“ vysvetľuje Ľ. Škoviera. Kaštieľov a iných pamiatok je na Slovensku stále dosť, no viacerým z nich hrozí zánik. Ich vlastníctvo a užívanie môže byť pritom symbolom prestíže nielen z pohľadu verejného, ale aj súkromného kapitálu.
História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…
Piešťany často označujeme za múzeum modernej architektúry. Nachádzame tu výnimočné diela z 30. rokov minulého storočia od F. Weinwurma, A. Szönyiho, P. Weissa, A. Slatinského, M. M. Harminca, J. Mareka a ďalších. Medzi nimi dominuje Kolonádový most Emila Belluša. Po vojne Piešťany dlho čakali na novú kvalitnú architektúru. Prišla v 70. rokoch v podobe komplexu liečebných domov Balnea.
Na vernisáži výstavy slovenskej architektúry 20. storočia Impulzy a reflexie v galérii Ringturm vo Viedni rakúskych kolegov mimoriadne zaujala v časti povojnovej architektúry základná škola na Mierovej ulici v bratislavskom Prievoze. Hodnotili najmä jej čistú prevádzku, eleganciu foriem a vnútorné priestorové vzťahy. Samozrejme, že si pritom uvedomovali, že škola vznikla v roku 1959.
Na netradičné administratívne priestory sa premenila historická industriálna budova parnej kotolne z polovice 19. storočia v továrenskom areáli pôvodnej zlievarne železa v pamiatkovo chránenej priemyselnej zóne pražského Karlína. Investor, developérska spoločnosť Karlin Real Estate Group vlastniaca značnú časť karlínskych nehnuteľností, zadal architektonické riešenie britskej kancelárii Claudio Silvestrin architects, ktorá mala skúsenosti s rekonštrukciou opustených priemyselných objektov v londýnskom Docklande.
V roku 1999 sme boli spolu s doc. Imrom Vaškom v Houstone na Clear Lake University, kde sme premietali diapozitívy z Bratislavy. Jednou zo stavieb, ktoré amerických študentov architektúry najviac zaujali, bola budova Slovenského rozhlasu. Rem Koolhaas mal pre svoju návštevu Bratislavy dva dôvody – jedným bol Nový most a druhým obrátená pyramída rozhlasu.
Neexistuje iný druh umenia, ktorý by bol taký zviazaný s miestom ako architektúra. Hoci sa dnes mnoho stavieb posúva z dôvodu častej zmeny funkcií do oblasti nearchitektúry a stáva sa spotrebným tovarom, sú aj iné stavby, ktorých architektonické hodnoty pretrvávajú. Príkladom je Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici z roku 1969 od architekta Pavla Merjavého.
Československo bolo jedinou krajinou východného bloku, kde ani po skončení 2. svetovej vojny nebola prerušená kontinuita funkcionalistickej architektúry. Slovenskí architekti mali aj po roku 1945 možnosť pokračovať v tom, čo robili v 20., 30. a 40. rokoch. Netrvalo to dlho. Do roku 1950 vznikli viaceré pozoruhodné diela z ateliérov E. Belluša, J. Štefanca, M. Scheera, F. Čapku a M. Škorupu s V. Cibulkom. Najdôležitejšie práce však zanechali Eugen Kramár so Štefanom Lukačovičom. Medzi nimi vyniká tzv. Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave.
V roku 1974, tesne predtým, ako Cenu Dušana Jurkoviča režim normalizácie zrušil, ju získali mladí architekti z Projektového ústavu školských a kultúrnych stavieb Peter Brtko a Ľudovít Režucha. Oceneným dielom bolo Detské mestečko v Zlatovciach pri Trenčíne. Nedávno som ho navštívil a zistil som, že po architektonicko-prevádzkovej stránke aj dnes, po 33 rokoch, vynikajúco slúži svojmu účelu.
V roku 1953 sa v americkom meste Raleigh postavila podľa projektu geniálneho mladého poľského architekta Macieja Nowického (spoluautor W. Deitrick) veľká výstavná hala Paraboleum. Svojím konštrukčným riešením – strechou zavesenou na dvoch šikmých parabolických nosníkoch – sa stala významným medzníkom v architektúre 20. storočia. Na tých istých konštrukčných princípoch vznikla v roku 1962 športová hala, ktorú navrhol architekt Jozef Chovanec spolu so statikom Jozefom Poštulkom. Postavili ju na Pasienkoch v Bratislave.
V roku 1990 bola v Bratislave na exkurzii skupina študentov architektúry z viedenskej Akadémie užitých umení. Keď som ich priviedol k budove Tvarožkovej sporiteľne a vyrozprával jej príbeh – najmä rok, v ktorom vznikol projekt, s nadšením mi hovorili: „Keby sme vedeli, že v Bratislave je takáto skvelá budova, prišli by sme už oveľa skôr. “ Bolo to šesťdesiat rokov po jej postavení.
