René van Zuuk: Konštrukcia ako expresívny prostriedok

Expresívny štýl Reného Van Zuuka (1962, Doesburg) má v kontexte súčasných tendencií špecifické renomé – jeho rozmanité práce charakterizujú brilantné staviteľské znalosti, ktoré umožňujú invenčne pracovať so stavebnými technológiami, akoby nositeľmi citových obsahov. V tomto zmysle sa Van Zuuk dáva do súvislosti so zdôrazňovaním estetických kvalít konštrukcií Renza Piana.

Všetky Van Zuukove práce spojuje už spomínaná expresivita, kľúčový rys jeho tvorby. Už v prvotine Psyché – vlastnom obytnom dome – autor naznačuje v podstate všetko, čo je preňho typické – konštrukčnú jednoduchosť, ktorá však zároveň akcentuje výtvarnú štruktúru. Ako vidieť v ďalších prípadoch, Van Zuuk často vychádza už pri navrhovaní zo siete alebo z princípu opakovania určitej štruktúry.

Bez ohľadu na rozmanité funkcie jeho doterajších realizácií už pri dome nazvanom Psyché narážame na ďalšiu výraznú charakteristiku Van Zuukovej tvorby, a to nezvyčajnú kombináciu materiálov.

Tá je zrejmá pri staršej realizácii dozorne plavebnej komory na kanáli Van Sarkenborg (1996) v Groningene, kde uplatnil nezvyčajnú aplikáciu zinkovej strechy a radu detailov, ako sú napríklad stavacie skrutky. Strategické zaoblenie zadnej steny dozorne s výraznou plastickosťou pritom bolo súčasťou zadania a malo umožniť jednému človeku sledovanie čo najväčšieho počtu monitorov.

Meno Renza Piana treba zopakovať aj v súvislosti s Van Zuukovým rozšírením priestorov ARCAM-u (2002 – 2003), ktorý sa nielenže nachádza v blízkosti jeho budovy New Metropolis, ale najmä bol vybudovaný na čiastočne zachovaných základoch Pianovho pavilónu. Napriek celému radu obmedzení daných okrem iného urbanistickým kontextom lokality sa Van Zuukovi podarilo navrhnúť mimoriadne kompaktnú a tvarovo plastickú stavbu. Tieto prívlastky platia aj pre jeho ďalšie stavby. Súlad medzi konštrukciou a formou, rovnako ako medzi stavebným materiálom a povrchovou štruktúrou je nielen funkčný, ale aj symbolický.

Na rozdiel od trojpodlažnej budovy ARCAM-u, kombinujúcej jemne vrúbkovaný povrch so sklom (centrum má takmer kompletne zasklenú východnú stranu), využíva neskoršia Vlna (2002 – 2004) hliníkový šupinovitý obklad na evokáciu dynamiky vodného živlu. Blok 16, prezývaný Vlna, je súčasťou urbanizmu nového centra v Almere a logicky už od začiatku vzniká v úzkej spolupráci s rozsiahlejším urbanistickým plánom okolia, ktorý pripravil ateliér OMA. Realizovanú budovu Vlny spojil Van Zuuk ľahkým mostom s ďalším blokom a s existujúcou vežou Silverline.

Realizácia administratívnej budovy Zilverparkkade v Lelystade dokončená v roku 2006	Detail fasády

V úvode spomínaný administratívny súbor s poetickým názvom Nábrežie strieborného parku – Zilverparkkadade (2004 – 2006) – je ukážkovým príkladom nielen toho, ako sa opakujúci sa prvok stáva základom konštrukcie, ale aj toho, ako sa symbolicky uplatňuje v štruktúre fasády budovy. Zvýraznený filigránový vzor sa odvádza od fascinujúcich drevorezov Mauritsa Eschera, ktoré sú priamo založené na princípoch opakovania, relativity či akejsi metamorfózy. Oproti inšpiratívnemu Escherovi však Van Zuuk svoje motívy redukuje na abstraktné, mnohoznačné vzorce. Výsledná štruktúra konárov pokrývajúcich vertikálny hranol budovy sa zásadným spôsobom podieľa na atmosfére interiéru a dáva kanceláriám podobu vzdušných hniezd v korunách stromov.

Z konštrukčného hľadiska je pozoruhodný aj pavilón Zeewolde (2000 – 2001), ktorý je súčasťou niekoľkokilometrovej trasy, vedúcej výstavou sôch v otvorenej krajine. Jeho efektný tvar je pritom založený na veľmi jednoduchej konštrukcii. Pretiahnutý tvar budovy pripomína poľnohospodárske hangáre, hlavnú inováciu predstavuje strecha, ktorá mala z úsporných dôvodov využiť trojkĺbový rám, typický pre zastrešovanie hospodárskych budov. Vďaka hre so strešnými rovinami, ktoré zvierajú rozličné uhly, takže sa ramená prakticky nedotýkajú, tu dosiahol efekt uvoľnenia.

Z rozpracovaných projektov Van Zuuka vymenujme neustále sa vyvíjajúce pavilóny v Hoekendrode, skulpturálno poňatý obytný súbor v Hilversume a veľmi zaujímavý projekt bývania v lese Bosrijk (2005 – 2007), kde sa päťuholníkový pôdorys jednotlivých bytoviek organizuje jednak do asymetrického dynamického radu a jednak ako súbor samostatne stojacich obytných objektov.

Dosiaľ najveľkorysejším projektom je návrh Národného historického múzea v Almere z minulého roka. Myšlienka reprezentatívnej budovy až v extrémnej miere ťaží z toho, čo ponúka dispozícia morského pobrežia Almere Pampus. Voľba lokality má najmä posilniť predstavu nezávislosti múzea od holandského vnútrozemia, vládou financovaný projekt si tak má „zachovať odstup“ od národnej histórie. Múzeum by sa malo doslova vznášať na vodnej hladine, svojím vysunutím nad vodnú hladinu bude pripomínať maják. Celú budovu bude tvoriť jediná, do seba zavinutá geometrická línia, ktorá bude slúžiť na rôzne výstavné účely. Táto súvislá línia má vo svojom strede centrálnu vstupnú halu, okolo ktorej sa v podstate vinie na viacerých výškových úrovniach.

K dobrému zvuku Van Zuukovho mena prispieva okrem iného nominácia na Cenu Miesa Van der Rohe, ako aj to, že od roku 2003 pôsobí ako profesor na Technickej univerzite v Eindhovene, kde predtým sám študoval. Nečudo, že pražská Betlehemská kaplnka, kde Van Zuuk v deň vernisáže prednášal, doslova praskala vo švíkoch. Pre odbornú verejnosť bola lákadlom aj prítomnosť Maartena Kloosa, riaditeľa ARCAM-u, ktorého príspevok pobavil neformálnosťou. Kloos ako Van Zuukov zadávateľ sa totiž vo svojej uvoľnenej prezentácii podelil s publikom o svoje skúsenosti s obývaním a využívaním Van Zuukovej realizácie architektonického centra, ktorú mierne ironicky pojal ako výpočet výnimočných rysov, ale aj obmedzení pre užívateľov.

Mariana Serranová
Foto a vizualizácie: Luuk Kramer, Christian Richters, Arthur Blonk, DJ Hoogerdijk, René van Zuuk Architekten, Waanja